Ján Francisci Rimavský
(1.6.1822, Hnúšťa – 7.3.1905, Martin)
Bol slovenský básnik, prozaik, prekladateľ, publicista a politik, spolupracovník Ľudovíta Štúra. Pochádzal z remeselníckej rodiny, navštevoval ľudovú školu v Hnúšti, študoval aj na latinskej škole v Ožďanoch. Pracoval ako námestník profesora na katedre reči a literatúry v Levoči, neskôr u podžupana Gemerskej stolice G. Fáya. V roku 1848 s Š. M. Daxnerom a M. Bakulinym organizoval národné gardy, neskôr sa stal kapitánom slovenského dobrovoľníckeho oddielu.
Po revolúcii pracoval v Banskej Bystrici, pôsobil ako župný komisár v Debrecíne. V roku 1860 sa stal v Budíne radcom kráľovskej miestodržiteľskej rady. Popri superintendantovi K. Kuzmánym sa stal svetským predstaviteľom slovenských evanjelických cirkví v Uhorsku.. Bol predsedom dočasného výboru Matice slovenskej a po jej založení doživotným čestným podpredsedom. V roku 1864 – 1865 bol županom Liptovskej stolice, po rakúsko-maďarskom vyrovnaní bol penzionovaný, presťahoval sa do Revúcej, kde pôsobil ako hlavný dozorca vyššieho gymnázia v Revúcej. V roku 1872 sa natrvalo presťahoval do Martina, no zostáva v ústraní od kultúrneho i spoločenského a politického diania. V roku 1870 sa stal predsedom Kníhtlačiarskeho účastníckeho spolku v Martine, a bol ním až do roku 1898. Pochovaný je na Národnom cintoríne v Martine.
Peter Kellner Hostinský
(6.1.1823, Gemerská Poloma – 10.8.1873, Rimavská Sobota)
Slovenský spisovateľ, novinár, historik, filozof a redaktor Slovenských národných novín. Narodil sa v rodine evanjelického farára. Vzdelanie získaval v Gemerskej Polome, na gymnáziu v Rožňave a Levoči, neskôr pokračoval v štúdiu na evanjelickom lýceu v Bratislave, kde sa venoval štúdiu filozofie a teológie. Pomáhal Štúrovi redigovať Slovenské národné noviny a Orla tatranského. V období pred revolučným rokom 1848 spolu s Jánom Štúrom vydával Slovenské národné noviny a úspešne zachránil mnoho z rukopisných diel Janka Kráľa. Revolučné roky prežil vďaka slabému zdraviu doma, rokoch 1849 – 1850 bol slúžnym v Rožňave, v rokoch 1850 – 1855 adjunktom v Revúcej, kde spolupracoval so svojim celoživotným priateľom Pavlom Dobšinským. Počas obdobia Bachovho absolutizmu bol ako národovec prenasledovaný a prekladaný z jedného pracovného miesta na druhé (Gelnica, Levoča, Nové Mesto pod Šiatrom). V roku 1860 bol dočasne penzionovaný a žil v Licinciach. V roku 1861 sa stal aktívnym účastníkom memorandových udalostí a v roku 1862 bol vymenovaný za hlavného slúžneho Rimavskej doliny, čo ho prinútilo presťahovať sa do Rimavskej Soboty. Po strate zamestnania sa mu už nepodarilo získať stále zamestnanie, ale pracoval len ako externý pisár pri zostavovaní pozemkových kníh Gemerskej stolice. (zdroj: Wikipedia)
Ľudovít Kubáni
(16.10.1830, Horné Zahorany –30.11.1869, Rimavské Brezovo)
Slovenský básnik, prozaik a dramatik sa narodil v učiteľskej rodine v Drienčanoch, kde prežil svoje detstvo. Študoval v Ožďanoch, Miškovci, Poprade, aj v Levoči. Pracoval na slúžnovskom úrade v Rimavskom Brezove a Rimavskej Sobote, kedy sa stretával s predstaviteľmi slovenského kultúrneho, literárneho a politického života, ako Pavol Dobšinský, Štefan Marko Daxner alebo Ján Botto. Vydával časopis Hodiny zábavy. V roku 1855 sa stal notárom v Bátke, o rok neskôr sa stal slúžnym v Rimavskom Brezove a o niečo neskôr v Rožňave. Zomrel tragicky a pomerne kurióznym spôsobom, počas kartovej hry ho do srdca bodol jeho švagor, evanielický farár.
Michal Miloslav Bakulíny
(16.07.1819 Hrnčiarska Ves – 18.01.1892 Kameňany)
Národný buditeľ a evanjelický učiteľ. Bol jedným zo zakladateľov Matice slovenskej a prvého slovenského evanjelického gymnázia v Revúcej. Narodil sa v Hrnčiarskej Vsi, študoval na gymnáziu v Ožďanoch. Pracoval ako učiteľ, neskôr adjunkt a slúžny. V revolúcií roku 1848 organizoval národné gardy.
Ján Botto
(27.1.1829, Vyšný Skálnik – 28.4.1881, Banská Bystrica)
Bol slovenský romantický básnik, autor balád a povestí inšpirovaných ľudovou poéziou. Pri tvorbe používal aj pseudonym Janko Maginhradský. Patrí medzi najvýznamnejších básnikov slovenského romantizmu. Bol najmladším štúrovským básnikom. Narodil sa v roľníckej rodine vo Vyšnom Skálniku. Do školy chodil v Nižnom Skálniku, neskôr do Oždian, gymnázium skončil v Levoči. V Budapešti študoval inžinierstvo-zememeračstvo.
Jeho básnické začiatky spadajú do obdobia, keď slovenský literárny romantizmus nadobúda vyhranenejšiu podobu. Hlásil sa k Francisciho ideovo-umeleckému programu a usilovne tvoril. Až do svojho odchodu z Levoče roku 1847 patril medzi najusilovnejších účastníkov Jednoty.
Čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Obraz súčasného Slovenska premietal do alegorického sveta povestí, svojím rozprávkovým námetom dával vlastenecký podtext. Cez postavu ľudového hrdinu sa vyslovoval o dobových problémoch a situácii v národnom živote, aktualizoval ľudové tradície a zvýraznil v nej hodnoty živé aj v tom období. Z ľudových tradícií si vzal námety aj pre balady, ktoré neaktualizoval, ale rešpektoval postupy baladického žánru. Inšpiroval sa aj slovenskou národnou poéziou, ktorú voľnejšie adaptoval. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova.
Vyslovoval sa aj k aktuálnym dobovým otázkam, zaujímal k nim postoj a spoločensky sa angažoval.
Ivan Krasko
(12.7.1876, Lukovištia – 3.3.1958, Bratislava)
Vlastným menom Ján Botto,bol slovenský básnik, prozaik a prekladateľ, predstaviteľ moderny. Narodil sa v Lukovištiach. Študoval v Lukovištiach (kde ho učil A. H. Škultéty), na maďarskom gymnáziu v Rimavskej Sobote, na nemeckom gymnáziu v Sibiu (Rumunsko) a neskôr pokračoval v štúdiu na gymnáziu v rumunskom Brašove, kde aj v roku 1896 zmaturoval. Žil najmä v Bratislave, no v rokoch 1943 – 1958 žil a pracoval v Piešťanoch, kde sa nachádza aj jeho pamätný dom. Pochovaný je v Lukovištiach pri dedine Kraskovo. Vo svojich dielach sa venuje problematike sociálnej nespravodlivosti, pomaďarčovania a zotročovania slovenského národa, pasivity mladej generácie. Na jeho tvorbu mali veľký vplyv súdobí českí autori, no taktiež francúzski symbolisti, ktorí sa v tom čase presadili v Európe.
Dielo Ivana Kraska patrí k základným hodnotám slovenskej poézie.
Pavol Dobšinský
(16.3.1828, Slavošovce – 22.10.1885, Drienčany)
Slovenský evanjelický kňaz, folklorista a zberateľ ľudovej slovesnosti, ktorý sa radí do obdobia romantizmu a je jedným zo spisovateľov štúrovskej generácie. Narodil sa v Slavošovciach. Študoval v Rožňave, Miškovci, v 1850 zložil farárskú skúšku. Usadil v Drienčanoch, kde od roku 1861 pôsobil ako kňaz.
Ťažisko jeho činnosti je vo folkloristike. Už ako študent sa zaoberal problematikou ľudovej slovesnosti. Časopisecky publikoval folkloristické štúdie a zhrnul ich do knihy Úvahy o slovenských povestiach (1872). Sústavne zbieral a zapisoval piesne, príslovia, porekadlá, hádanky, hry, obyčaje a povery. Pred publikovaním ich zbavil pôvodnej erotickosti a šťavnatého humoru, vďaka čomu sa ľudové diela (pôvodne určené dospelým) stali obľúbenými a vhodnými medzi detskými čitateľmi. Spolu s A. H. Škultétym zostavili a v roku 1858 – 1861 vydali súbor 64 rozprávok v šiestich zošitoch pod názvom Slovenské povesti. Krátko pred smrťou vydal 90 rozprávok v ôsmich zošitoch pod názvom Prostonárodné slovenské povesti (1880 – 1883). Tieto zbierky sú základným a dodnes reprezentatívnym dielom slovenskej folkloristiky.
Matej Hrebenda
(10. 3. 1796, Rimavská Píla – 16. 3. 1880, Hačava)
Kníhkupec, slovenský národný buditeľ a ľudový spisovateľ. Matej nemohol chodiť do školy, preto sa vzdelával sám. Zarábal Od narodenia mal zrakovú chybu. Veľmi rád čítal, no v noci čítať nemohol. Nevidel. Preto keď nevidel, počúval. Chodil od domu k domu a prosil ľudí, aby mu čítali. Zapísal sa najmä ako rozširovateľ slovenských a českých kníh. Zbieral aj ľudové piesne či rozprávky, ktoré po jeho cestách zapisoval jeho pomocník.
V Rimavskej Sobote od roku 1991 funguje knižnica, Knižnica Mateja Hrebendu. Od roku 1999 sa v rámci dňa mesta Hnúšťa koná literárna súťaž v poézii a próze s názvom Hrebendova kapsa.
Ladislav Bohuslav Bartholomeides
(16.11. 1754, Klenovec – 18.4. 1835, Ochtiná)
Slovenský vedecký a vlastivedný pracovník, pedagóg, historik, geograf, teológ, evanjelický kňaz, osvietenec, národný buditeľ, učiteľ a prírodovedný bádateľ – zoológ a entomológ.
Pochádzal z turčianskeho šľachtického rodu Eördögh. Navštevoval školu v Dobšinej a neskôr pokračoval v štúdiu na Kežmarskom lýceu. Od roku 1781 absolvoval tri semestre vysokoškolského štúdia na univerzite vo Wittenbergu. Po skončení štúdií na vysokej škole krátko pôsobil v Rimavskej Bani, Ožďanoch a Ratkovej. V roku 1783 nastúpil ako evanjelický farár do obce Ochtiná v okrese Rožňava, kde pôsobil až do svojej smrti.
Počas svojho života písal a vydával školské učebnice, naučno-populárne vedecké diela a úvahy s osvietenskou tematikou. Bol aj autorom prvých učebníc zemepisu a prírodovedy. Ako učiteľ pociťoval Bartholomeides nedostatok slovenských učebníc, následne ich niekoľko vydal. V rokoch 1806 až 1808 vyšla v Levoči jeho obsiahlá vlastivedná monografia o Gemerskej stolici, pod názvom: “Inclyti Supcrioris Ungariae Comitatus Gömöriensis Notitia Historico-Geographico-Statistica”, ktorá podrobne spracovávala Gemerský región, aj na základe jeho vlastných výskomov.
Juraj Palkovič
(27.2.1769, Rimavská Baňa – 13.6.1850, Bratislava)
Slovenský básnik, novinár, prekladateľ, pedagóg, organizátor kultúrneho života, profesor bratislavského evanjelického lýcea, poslanec uhorského snemu za mesto Krupina. Pochádzal zo zemianskej rodiny a vzdelanie získaval v Rimavskej Bani, Ožďanoch, Dobšinej, aj Šoprone. Pôsobil aj ako učiteľ v Lučenci. S poprednými slovenskými národovcami Bohuslavom Tablicom a Martinom Hamaliarom – absolventmi jenskej univerzity – založil Katedru reči a literatúry česko-slovanskej pri bratislavskom evanjelickom lýceu. Katedra sa postupne stala strediskom slovenského národného hnutia. Ako profesor lýcea prednášal nielen česko – slovenskú gramatiku, ale aj literárnu históriu spojenú s vyučovaním jazyka srbského, poľského, ba aj ruského.
