Príbeh je večná túžba pochopiť a priblížiť si minulosť. Starí ľudia na Gemeri od nepamäti rozprávali, že pánom na gazdovskom dvore bol kohút. A tak vraj náš dobre známy vrch Kohút v nadmorskej výške 1409 m bolo veľké, hlboké morské oko naplnené vodou, kde sa gazdom strácal dobytok. Spadol do vody a utopil sa. Neraz do toho oka hádzali kamene a pichali dlhými kmeňmi stromov.
Považovali ho zároveň aj za vyhasnutú sopku, tiež naplnenú vodou, ktorá po vyliatí zaleje Zdychavu, Revúčku a Revúcu. Tieto a podobné chýry sa šírili ústnym podaním z pokolenia na pokolenie. Ale pravda je úplne iná.
Prvá písomná zmienka o tomto vrchu je z roku 1243, keď sa volal Csernahora. Takto sa volal ešte aj na začiatku 19. storočia, bolo to zaznamenané autorom historicko – geografického diela o Gemeri, Ladislavom Bartholomaeidesom.
V polovici 19. storočia Gustáv Maurícius Reuss vo svojom rukopise „ Opis městečka Velká Řevúca “ píše „ Na Kohútu dle ujeních zpráv běhávaly bíle srny a Kohauty jináče Tětrovy, odkud snad naše Hola „ Kohaut“ jméno obsáhla.“
Reuss písal slovakizovanou češtinou, ktorá bola v tom období na území Slovenska najmä v evanjelickom prostredí široko používaná. Vo veľkej časti poznámok uvádza aj niektoré slovenské, nárečové a inojazyčné mená vtákov, ktoré sú cenným dokladom vývoja vtáčieho menoslovia na našom území.
Hovorí sa, že Tetrov hlucháň žije v starom lese tajný život. Je symbolom divej prírody.
Hlucháň je totiž robustný vták, podobajúci sa na kohúta, váži takmer päť kilogramov a lietanie nepatrí medzi jeho silné stránky. Bez prestávky preletí nanajvýš desať kilometrov. Stanovištia si pamätá, niektoré využíva aj sto rokov viac generácií za sebou, ich existencia je preto i historicky podmienená.
Kohút na rozdiel od sliepky spí na strome alebo na tokanisko priletí z väčšej diaľky. Po zobudení chvíľu nehybne stojí na konári s rozprestretým chvostom a spustenými krídlami, možno víta slnko, a potom spustí tok. Začína veľmi skoro ráno, pred východom slnka, ešte takmer za tmy. Samček vyletí na vrcholec stromu, najčastejšie smreka alebo jedle, niekedy aj na konár borovice, buka, či brezy. Na okamih ticho a nehybne stojí s rozprestretým chvostom a spustenými krídlami. Hlavu má vysoko zdvihnutú. Pripravuje sa tak na tok, alebo víta ráno? Asi oboje.
Tokanie je spev, ktorý prebieha od apríla do mája a ktorým sa samček snaží prilákať samičku.
Skladá sa zo štyroch slôh. Začína sa klepkaním, zvukom podobným klepaniu dvoch suchých paličiek, klepkanie sa zrýchľuje a prechádza do trilku – druhej slohy. Po trilku nasleduje brúsenie, dôvod prečo sa tento vták volá hlucháň. Na krátku dobu, asi tri sekundy je totiž hluchý a zle vidí, spôsobuje to veľký záklon hlavy. Brúsenie je podobný zvuk ako keď brúsime kosu. Všetko končí štvrtou slohou – výluskom, zvukom podobným vytiahnutiu zátky z fľaše. Tieto slohy sa potom opakujú až do východu slnka
Sme radi, že ešte aj dnes sa na hrebeni Kohúta nachádzajú tokaniská. Hlucháne totiž milujú vychádzajúce slnko.
Hlucháň tetrov už totiž na Slovensku pomaly vymiera. V súčasnosti tu žije menej ako päťsto hlucháňov, hoci pred tridsiatimi rokmi ich u nás bolo okolo štyritisíc. Treba ich chrániť, je to pamätník doby ľadovej, je to symbol rytierstva.
